Po kúpe nášho staršieho rodinného domu sme sa s manželkou pustili do jeho prestavby a rekonštrukcie, aby čo najlepšie vyhovoval našej rozrastajúcej sa rodinke (mimochodom, pustili sme sa doňho s dvoma a skončili sme ho so štyrmi deťmi). Robili sme to najmä z našetrených peňazí a peňazí, ktoré nám Boh posielal počas stavby. Nakoniec bolo treba dom zatepliť a tým urobiť aj fasádu. Rozpočet na to bol značný a naše zvyšné peniaze na to už nestačili. Hovorím manželke: „Vykročme vo viere!“ Vo viere sme vyhlásili: „Musíme to urobiť tento rok (2011, leto)!“ A pustili sme sa do organizovania vecí ešte v januári/februári, pol roka predtým: materiál – zohnať čo najlacnejšie (a skutočne sme ho kúpili týždeň pred značným zdražením), robotníkov – lacných ale čo ešte robia kvalitne, lešenie – to všetko značne dopredu, hoci sme nemali dostatok peňazí. Verili sme Bohu, že sa o našu rodinu postará. Prišlo leto, prišiel jún a skutočne sme sa do toho pustili. Avšak nakoniec po jednom mesiaci prác, nám podľa predpokladov chýbalo viac ako 4.000 eúr. Modlili sme sa predtým – počas celej rekonštrukcie domu, ale osobitne teraz. Boh nám najprv vnukol, že si máme požičať, lebo potom nám požehná peniaze, z ktorých to vrátime. Obrátili sme sa na ľudí a stretli sme sa s veľkou neochotou a s malou ústretovosťou. Moja manželka má dve sestry, aj na ich rodiny sme sa obrátili. Jedna nám bola ochotná hneď pomôcť a požičala nám 600 eúr. A za to, že sa na čas dokázala zriecť tejto sumy, ju Boh hneď požehnal: Ak dovtedy roky márne bojovala za zvýšenie platu, tak po tomto jej čine, ktorý sme si my veľmi vážili, jej ho až neuveriteľne ľahko a výrazne zvýšili! Aleluja! Dostala odmenu od Pána! Smutnejší bol druhý prípad, lebo druhá sestra vo svojom sebectve, uzavretosti a materializme odmietla požičať aj tých 500 eúr, o ktoré sme ju v núdzi prosili. Vzápätí prišla ku nám smutná správa, že jej manžela prepustili z veľmi dobre platenej práce. Niekto si povie: náhoda. Ale Boh vie, ako to bolo. My tušíme pravdu. Potom sme s manželkou cítili, že sa máme obrátiť na jedného podnikateľa, ktorý mal peniaze; žil síce pohoršlivým spôsobom života, ale bál sa Božej moci. Ja som sa neodvážil za ním ísť, ale manželka mala odvahu. Jeho prvá reakcia bola „nie“, čo sme aj čakali, ale potom prišlo veľké prekvapenie: Boh ho premohol. Tvrdil nám, že zrazu, v ten istý deň, mu zaplatil jeden dlžník, od ktorého nemohol vymôcť peniaze už dva roky, pravdupovediac sa s nimi už aj rozlúčil, ale teraz ich zrazu zaplatil. Vnímal to ako znak, že nám má požičať. Poslal nám 2.500 eúr len tak – bez zmluvy o pôžičke, úrokov a podobne, čo bežne inak robieval (aj vlastnej manželke)! Požičal nám! Zázrak! Vďaka Pane! Na poslednú faktúru nám však ešte chýbalo okolo 1.500 eúr. Modlil som sa. Boh mi počas modlitby povedal, že mám zavolať jednej žene zlatého srdca, ktorá kedysi bola v mojej skupine na plodnom evanjelizačnom kurze v roku 1999. Ale už sme sa nevideli viac ako šesť rokov, ani si nevolali. Z telefónnych čísel, čo som ešte mal v mobile, fungovala už len pevná linka. A skutočne to zdvihol jej manžel a potom prišla k telefónu ona. Ja som sa trochu hanbil, že sa ozývam len kvôli peniazom. Potom, ako som sa prezvedel, ako ju a jej synov a manžela Boh požehnáva, som sa odvážil ju poprosiť o pôžičku, žeby sme jej tých 1.500 eúr sa snažili vrátiť do jedného roka. Ona si vypočula moju prosbu a povedala mi, že si to rozmyslí, zajtra mi zavolá. Skutočne tak urobila a spýtala sa ma: „A koľko, Štefan, by ste to teda potrebovali?“ – „Ak by sa dalo – tých 1:500 eúr.“ – „Jasné, dobre, pošlem ti ich poštou. No... a... tak potom si ich aj môžete nechať.“ – „Prosím? Nemusíme ti ich vracať?“ – „Nie, nemusíte.“ „A nebudú ti alebo vám chýbať?“ „Nie nebudú.“ Lúčil som sa s ňou maximálne prekvapený, trochu šokovaný. Ďalší zázrak! Hneď som si uvedomil, že Boh si použil túto dobrú ženu, ktorá ani nechcela, aby som nikde nehovoril jej meno, aby nám finančne pomohol. Bol to Boží zázrak, zásah, alebo – náhoda? Len hlupák povie – náhoda. Tak ako len hlupák si v srdci hovorí: Boha niet (Ž 14:1). Pre nás to bol láskyplný prejav starostlivosti Boha o našu rodinu a odmena za našu vieru. Pustili sme sa do zateplenia domu bez peňazí, ale s vierou, vykročili sme vo viere – a Pán všetkého ju odmenil! Boh nenechá svoje deti bez pomoci! Miluje svoje deti. Stará sa o svoje deti. Vyzýva ich k viere. Verte! Žehná rodiny – tým viac, čím viac detí tieto príjmu a darujú im život. Aj toto svedectvo nech slúži na oslavu tejto jeho lásky a starostlivosti. Ten, kto má Boha, ten má všetko, tomu nič nechýba. Štefan Patrik Kováč Kto by chcel pozrieť ešte iné svedectvá: www.facebook.com/s.p.kovac  alebo http://stefanpatrikkovac.blog.sme.sk/