To ráno bolo hektické. Mama, u ktorej sme dočasne bývali už druhý rok, chcela zavárať uhorky a ako to už na Slovensku býva, treba zeleninu nakúpiť vtedy, keď sú v supermarketoch dobré ceny. V ten štvrtok bola však cena vynikajúca. A keď nie je len dobrá, ale vynikajúca, treba ísť hneď ráno – keď obchod otvárajú; v tomto prípade o 7:00. Deti ešte spali. Keďže sme mali auto nepojazdné, išli sme s manželkou na dvoch bicykloch. Vrátiť sme sa museli pred ôsmou hodinou, pretože manželka už bola objednaná. Bolo leto roku 2010, Piešťany. Bude teplo už od rána? Vraj rána sú ešte trochu chladné. Tak som si obliekol bundu a svoj mobilný telefón som si dal do horného vrecka, kde ho nikdy nenosievam. Uhorky sme kúpili; po 30 minútach už neboli, len sa tak po nich zaprášilo. Manželka sa stihla dostať tam, kam mala a ja som dokonca o 7:45 otváral dom, ktorý sme si vtedy prerábali, robotníkom, ktorí obkladali kúpelky. Potom pred 9:00 som obe dcérky Sárku a Juditku odprevadil na jednu skautskú akciu. Ako si tak idem po ulici a rozmýšľam, čo treba ešte vybaviť a kam zavolať... zrazu... mi to došlo. Nemám mobil. Rozmýšľam: nie je na obvyklom mieste v aktovke. Možno som ho nechal doma? Idem domov – nič. Nikde. Ahá! Mal som ho v bunde, ktorú som mal prehodenú cez bicykel, lebo bolo predsa teplo... a... a mohol po ceste vypadnúť. Ú-ha! Oblial ma studený pot. Okrem toho, že bol drahý – s operačným systémom a vysúvacou kompletnou klávesnicou, mal som tam kopu jedinečných a „nenahraditeľných“ vecí, vrátane kontaktov a softvéru – veľké elektronické slovníky: anglicko-slovenský a nemecko-slovenský, ktoré mi ako učiteľovi a prekladateľovi boli veľmi vzácne. A tak som rýchlo zase sadol na bicykel a poďho späť po cestách, čo som absolvoval nadránom – supermarket bol na opačnom konci mesta. Potom k domu s robotníkmi, po uličkách... Pozeral som, kde mi mohol vypadnúť. Ale na ceste... pravdepodobnosť, že by ho ten, čo ho našiel, nezobral, bola minimálna. A navyše som bol vo veľkom strese, pretože ešte u mamy mi od skautov volali, že dcérka Juditka hrozne plače a nechce nikoho ani vidieť, len ocka. Musel som ísť ešte aj po ňu. A tak po neúspešnom zbežnom hľadaní som išiel po dcérku a naložil ju na nosič bicykla a poďho – išiel som hľadať „podrobnejšie“. Aj v supermarkete, pýtajúc sa, či nenašli mobil v modrom puzdre. Nič. Nikto nevidel, nenašiel. To som sa už však dobrú chvíľu modlil aj spolu s dcérkou. Obracali sme sa s dôverou na Boha, pre ktorého nič nie je nemožné – a už vôbec nie to, aby vedel kde sa tá stratená vec nachádza a nám ju vrátil. Cítil som, ako sa do môjho srdca vracia pokoj, istota, že táto moja momentálna potreba je v Božích rukách – a on sa o to postará. Moje sily nestačia, sú na to slabé; ale neukázal som lenivosť – urobil som všetko, čo som mohol. A potom to prišlo. Boh ku mne prehovoril. Ako som sa už v pokoji vracal domov s dcérkou na zadnom bicyklovom nosiči, idúc okolo miesta, okolo ktorého som v ten deň prešiel vari päť-šesť krát; Duch Boží mi povedal: „Choď k tamtomu robotníkovi!“ Totiž tam rekonštruovali jednu celú ulicu, dávali nové podložie a nový asfalt, obrubníky, chodníky a bolo tam i veľa robotníkov. „Spýtaj sa ho, či nenašiel mobil v modrom puzdre.“ Hovorím, bolo tam kopu robotníkov. Ale išiel som za tým, ktorého mi Boh ukázal. „Dobrý deň,“ zliezol som z bicykla. „Chcem sa opýtať, nenašli ste tu nadránom mobil?“ Muž od Hlohovca si ma skúmavo prezrel, trochu zaváhal, ale napokon predsa priznal: „Nuž... áno,“ pozrel na dcérku na nosiči. Možno kvôli nej priznal. – O-hó! – pomyslel som si. – To musí byť ten môj! – „Ja som stratil dnes ráno taký a taký,“ popísal som mu ho. „V modrom puzdre.“ Pobrali sme sa s ním do jeho stavbárskej búdy a skutočne: z vrecka pracovnej bundy vybral môj mobil! Priznám, už som nebol ani veľmi prekvapený. Odvtedy, čo mi Duch Boží naplnil srdce pokojom a istotou, som zostal v pokoji. A tak sme sa ešte chvíľu porozprávali, poďakoval som sa mu, najmä že sa priznal k nájdeniu veci a zamieril som domov, chváliac v srdci toho, ktorý je mocný a o všetkom vie a stará sa o človeka, svoje stvorenie. Chválil som ho aj nahlas, aby to počula moja dcérka a vysvetľoval som jej, ako sa môže spoľahnúť na Pána, kedykoľvek sa ocitne v úzkych, alebo aj keď sa neocitne. Vždy. Potom som si veci upratoval v hlave: svoju nepozornosť, hektiku rána – že som nemyslel na dôležité veci, ale bol tu Jeden, čo stále na mňa myslí. Bdie nado mnou a mojimi potrebami. On dokáže napraviť aj moju chybu alebo zanedbanie pozornosti: Môj dobrý Boh! Štefan Patrik Kováč Kto by chcel pozrieť ešte iné svedectvá: www.facebook.com/s.p.kovac  alebo http://stefanpatrikkovac.blog.sme.sk/