Od anarchie k agape
Očakávala som na Pána. Keď som vchádzala do vody cítila som krásne pohladenie a slnko svietilo práve na mňa. Bolo to tak úžasné… V mojom živote bolo ešte veľa nedoriešených vecí. Piercing v ústach a nose. Spravila som si ho sama ako protest proti mojim rodičom v 15stich rokoch. Prepichla som si aj obočie a pupok. Keď som chodila domov vždy som si ich povyberala aby na to moji rodičia neprišli.
Vyrastala som v usporiadanej rodine. Moja mamka verila v Boha, ocko bol zásadne proti tomu, že existuje nejaký Boh. Mala som úžasné detstvo, rodičia so mnou a mojou staršou sestričkou trávili veľa času. Vždy nám boli príkladom a viedli nás k usporiadanému životu.
Už v škôlke som bola „živé dieťa“ a prevažná časť mojich kamarátov boli chlapci. Keď som prišla na základnú školu bola som súčasťou detských „bánd“ a už vtedy som sa rada bila. V siedmom ročníku cez letné prázdniny som šla do tábora v Taliansku, kde som skúsila prvý krát fajčiť. Cigarety mi zachutili a po krátkej dobe som si kúpila svoju prvú krabičku. Naučila som fajčiť aj moju najlepšiu kamarátku a asi polroka sme fajčili len sem-tam. No v polovici ôsmeho ročníka a hlavne ku koncu ZŠ som fajčila stále viac a viac.
Mala som 15 rokov, keď som prvý krát prišla do partie punkáčov. Boli to pre mňa ľudia viac než zaujímaví. Takisto ako ja fajčili. No to nebolo všetko, pili alkohol, fetovali toluén a šlapali na rôznych drogách. Všade kde prišli prehlasovali anarchiu. Mali úžasný – pre mňa zaujímavý štýl obliekania, prejavu a vždy hovorili čo sa im chcelo. Aj ja som vždy povedala čo si myslím a vôbec som si nedávala „pred ústa servítku“. Veľa krát mi to však poškodilo. Škola ma nebavila a tak som sa prestala učiť. Veľa mojich priateľov do školy nechodilo, pretože ich vyhodili alebo si proste len – tak odišli. Chodievali sme do Mestského parku, kúpali sme sa vo fontáne a po večeroch sme sa opíjali a následne zvracali pri stromoch. Veľa krát nám bolo strašne zle, lebo sme si vzali tabletky a zapili ich alkoholom. Večer sme sa nejak doplazili domov. V jeden deň, keď sme sa kúpali vo fontáne, ( lepšie povedané kamaráti ma tam hodili a potom tam skočili aj oni.) na lavičke blízko nás sedel nejaký farár a povedal niečo na môj účet asi v tom zmysle, že žijem zlý život a že existuje riešenie, že som hriešna a prečo tak vystrájam. V tom momente ma museli kamaráti odtiahnuť nabok lebo som na ňho spustila množstvo nadávok. Okrem toho sme veľakrát kradli v obchodoch a brali sme to ako srandu. V mojej škole to šlo dolu vodou, celkovo moje známky ( napr. za pár týždňov som bola schopná nachytať aj 15 pätiek z jedného predmetu ) a vôbec ma to netrápilo. Pili sme aj v škole so spolužiakmi a na hodinách sme boli veľakrát tak opitý, že sme nevedeli čo sa okolo nás deje. Jedli sme halucinogénne rastliny. Spomínam si ako som raz v škole vďaka takejto rastline skoro oslepla a bolo mi neskutočne zle. Bola som veľmi pyšná a arogantná. Ľuďom dookola som dávala nepekné prívlastky a pohŕdala som nimi. V jeden slnečný deň – bol to utorok sme mali v škole voľno, som šla do parku. Bolo tam vtedy veľa ľudí. Jeden z kamarátov vytiahol z tašky nejaké ampulky s tekutinou, ktorú si potom traja ďalší vpichli priamo do žily. Keď vytiahol ihlu z ruky zostala celá ohnutá, tak ju vyrovnal a podal ďalšiemu. Vtedy som zostala totálne šokovaná. Povedala som si – tak toto ja nikdy nespravím! A vďaka Bohu ma Pán ochránil. No v tom období som sa začala veľmi zaujímať o „vúdú“. Niektorí z mojich priateľov boli satanisti. Čítavali si v parku rôzne okultné a čarodejnícke knihy, satanskú bibliu… Doma som s kamarátkou vyvolávala „duchov“ (raz jej pri tom začali horieť vlasy). Keď ma niekto vytočil nenávidela som ho a priala som mu zlé veci. V noci sa mi snívali hrozné sny, zjavovali sa mi všeliaké divné veci… Moji rodičia sa kvôli mne veľmi trápili, ale so mnou to ani nehlo. Budovala som v sebe veľkú tvrdosť a obrnila som sa voči ľuďom. Jeden čas som ľudí priam nenávidela a hádzala som na nich odporné pohľady plné nenávisti a opovrhnutia, až sa ma niektorí báli. Bavilo ma deptať ich. Zastávala som satanizmus, hoci v skutočnosti som do ňho vďaka Bohu nezasiahla. Domov som chodila zhúlená, opitá, naklepaná z tabletiek a alkoholu a párkrát som prišla aj sfetovaná. Fajčila som čoraz viac až to dospelo tak ďaleko, že mi nestačila jedna krabička na deň. Kamaráti pre mňa zháňali cigarety a kupovali mi ich, pretože bez nich som bola neznesiteľne protivná, nervózna a nadávala som, kým mi ich nedali. Keď sa ma niekto spýtal ako sa mám bola som schopná odprisahať mu priamo do očí, že sa mám super, hoci som mala brutal depku. Rodičom, kamarátom, v škole som neustále klamala. V tých klamstvách som žila a každým dňom ma to viac a viac deptalo. Zahrávala som sa s ľuďmi a ich citmi a bavilo ma to. So sestrou Gabikou a rodičmi som si vôbec nerozumela.
No do nášho života vstúpilo čosi nečakané. Moja sestra začala chodiť medzi kresťanov a mňa to skvele pobavilo. Spomínam si na Silvestra 2000. Sedela som vo svojej izbe so svojim chlapcom a Gabča sa chystala na Silvestrovské zhromaždenie do AC. Fakt ma to „dojalo“. Moja sestra sa zbláznila, hrablo jej, ona si ide do nejakej sekty – vykrikovala som a smiala som sa jej. A zatiaľ čo moja sestra na Silvestra odovzdala svoj život Pánovi Ježišovi, ja som v ten večer sedela v „pajzlíku“ a vystrájala hlúposti… Po tomto dni začala počúvať kresťanskú hudbu. Ja som to proste nemohla počúvať. Zapchávala som si uši a vystrájala som. Schovávala som jej kazety a pamätám si ako som počúvala Marilyn Mansona a Gabika si do toho nahlas spievala: „BUDEM SPIEVAŤ, PRETOŽE SOM SPASENÝ…“ Vo mne to vrelo a nevedela som čo robiť, drgala som do nej, kričala som nech sklapne, nech je ticho. Ona však spievala hlasnejšie a odvážnejšie, vôbec sa nebála, že ju udriem. Čítavala mi každý večer z Biblie, ja som si zapchávala uši – bola som z toho „chorá“. Pripadala mi ako nejaká fanatička. Raz sme s mojou kamoškou sedeli v izbe u nás doma a Gabika nám čítala zo Zjavenia. Triasli sme sa od strachu, ja som sa rozplakala. To bol úspech, lebo som bola tak tvrdá, že aj keď moja mamka plakala a prosila ma – nič so mnou nehlo. Od toho dňa som až tak nevystrájala, keď čítala z Biblie. Niečo mi na tom stále vadilo, no načúvala som jedným uchom, ale tvárila som sa, že to mám na háku… Bolo pre mňa nepríjemné počuť aká som hriešna. Biblia hovorí o tom, že som hriešna, ale moji kamaráti tvrdia, že som super. Tak čo je vlastne pravda? A zaujíma ma vôbec pravda? Ja som podľa mojich kamošov super, aj podľa seba - tak načo to meniť!? To mi prebiehalo hlavou, keď mi Gabika čítala z Božieho Slova. Spomínam si presne na deň aj na čas, kedy môj život nabral rýchly spád a ja som klesla ozaj hlboko. Bolo to presne 14.1.2000 o 18:00. Ocko sa akurát vrátil z rodičovského. Prišiel smutný, sklamaný a veľmi nahnevaný. Dozvedel sa, že v škole prepadávam z troch predmetov a z ostatných mám horko – ťažko štvorky + sem – tam nejakú trojku. V ten večer som bola vo veľkej depke. Po monológu mojich nešťastných rodičov ( ja som sa tvárila ako by bolo všetko v najlepšom poriadku a ani som sa neozvala ) som šla do svojej izby. Prvé čo mi napadlo bolo ZABIJEM SA! Zjedla som veľké množstvo silných liekov a vypila silné kvapky čo som mala od doktorky proti bolesti hlavy, ktoré som mávala v tomto období často. Písala som si pár viet do denníka a zrazu mi začali tŕpnuť končeky prstov na nohách aj rukách. Bola som v beznádeji a nevládala som. Pár krát som sa ešte prešla do kuchyne a naspäť no nemala som odvahu povedať rodičom ani slovo. Ľahla som si do postele a zavrela oči. A teraz chcípnem. Povedala som si. Čakala som a predstavovala som si ako to príde. Zrazu mi úplne stŕpli nohy, ruky a celé telo. Chytil ma neopísateľný strach. V duchu som si povedala : ja nechcem zomrieť! Tak mi niekto pomôžte. A na moje prekvapenie mi ten „Niekto“ odpovedal. Vtedy som ešte nevedela, že to bol Pán. Povedal mi: „Vstaň a choď to povedať rodičom“. V duchu som si pomyslela: už mi asi šibe, ako mám vstať, keď mám stŕpnuté celé telo a neviem sa postaviť? Odpoveď bola rovnaká: „Vstaň a choď to povedať rodičom“. S tou odpoveďou prišla aj sila vstať a ísť. Šla som a to ma BOH MA ZACHRÁNIL!
Po niekoľkých hodinách pitia teplej vody a zvracania na záchode som bola skutočne vyčerpaná. Podlamovali sa mi nohy, moja tvár bola úplne biela až do zelena, pod očami som mala fialové kruhy a oči som mala podliate krvou. Keď mi už nič nehrozilo, šla som spať. Zobudila som sa na druhý deň poobede a vyzerala som ako troska – aj som sa tak cítila… Moja rodina z toho bola otrasená. Sestrička Gabika sa za mňa modlila, mamka plakala a s ockom sa ma pýtali prečo som to spravila. To som však nevedela ani ja. U nich som mohla nájsť kedykoľvek oporu, pomoc a pochopenie. Dnes však viem, že to bol beznádejný diablov pokus ako zabrániť aby som sa dostala k Ježišovi a dala mu svoj život. Trvalo však ešte niekoľko mesiacov, kým som vyriešila otázky svojej budúcnosti. Rozhodla som sa, že dokončím školu a že začnem od znova. Vo februári som sa rozišla so svojim chlapcom. To ma položilo. No Pán stál pri mne a moja rodina tiež. Vďaka Pánovi. V ten istý deň 12.2.2000 som sa rozhodla, že prestanem fajčiť. Nikdy pred tým som sa o to nepokúšala, lebo mi to chutilo. Sama som nechápala prečo to chcem spraviť, ale vedela som, že to spraviť mám. Modlila som sa aby ma Boh oslobodil a dal mi nechuť k fajčeniu. Boh sa oslávil! Halelujah. V tom období sa mi ešte aj snívalo o cigaretách, kamaráti na mňa fúkali dym a núkali ma. Boh mi dal však silu odolať. Toto obdobie bolo pre mňa zlomové. Modlila som sa aby mi Boh vrátil môjho priateľa (aj napriek krutej realite, že ma podvádzal a klamal mi). Jediný kto mi mohol pomôcť žiť bol a je Pán Ježiš. Na jednej strane On so svojou láskou a na druhej strane moja partia. Spadla som! V jeden deň – bola som na ceste ku spaseniu, som sa strašne opila. Skoro po štvornožky som sa doplazila domov. Pán mi však dal milosť a bolo to posledný krát, čo som sa opila. Vedela som, že to takto ďalej nepôjde. Musím si vybra!. Tak som si vybrala Ježiša a dala som si čas, kedy som sa stretávala iba s kresťanmi a starú partiu som nechala. Modlila som sa za nich. Maximálne ma dojala láska, pokoj, radosť, istota, ktorú mali a majú ľudia, z ktorých som sa predtým smiala – boli to kresťania. Bolo to krásne, aj keď niekedy pre mňa nepochopiteľné a neprirodzené. Uvedomila som si, že títo ľudia majú niečo čo ja nemám a ani nikto z mojej starej partie. Líšila som sa od nich nielen svojim výzorom punkáčky, ale aj tým, že táto láska nebola vo mne. Po čase som sa rozhodla učiniť Ježiša svojim pánom. Nepamätám si presný deň, pretože som sa modlitbu prijatia modlila určité obdobie každý deň. Neverila som, že to stačí povedať Bohu iba raz, popri tom čo som vo svojom živote napáchala. To však nebolo zďaleka všetko. Boh začal pracovať na mojom charaktere. Pomaly a jemne odstraňoval ( a odstraňuje ) moje zlozvyky a veci, ktoré bránia aby som šla hlbšie vo vzťahu s ním. V jeden večer sme s Gabikou počúvali na kazete hudbu z muzikálu Jesus Christ Superstar. Veľa kresťanov má na tento muzikál svoj názor, ale vtedy si ho Pán použil. Boh sa ma vtedy dotkol a cítila som, že ma vedie k tomu dôležitému kroku – odstrániť veci čo ma spájali s minulosťou. Najprv som rozstrihala na malé kúsky tričko s nápisom antichrist superstar, ktoré pre mňa znamenalo veľa. Nemohol na neho nikto siahnuť. A tak bolo po ňom! Pán Ježiš sa stal v mojom živote super hviezdou!!! A On ňou naozaj je. Potom som z okna vyhodila amulet, ktorý som stále nosila pri sebe a naozaj som si na ňom ulietala. Ten amulet letel z okna tak rýchlo a tak ďaleko, že mi to moje rozhodnutie diabol ani nestihol spochybniť. Potom som zničila všetky satanistické kazety a veci, ktoré ma spájali so starým životom. Boh konal ďalej. O niekoľko mesiacov som sa rozhodla, že sa dám pokrstiť. V ten čas sa mi ozval môj bývalý chlapec a Boh mi dal na výber. Ponúkal mi život v Jeho blízkosti, Jeho lásku, pokoj, radosť a istotu, po ktorých som tak veľmi túžila, a na druhej strane tu bol človek, ktorého som veľmi ľúbila ( aspoň som si to myslela ) a vzťah, ktorý bol neistý, nestály, nedobrý v Božích očiach, obava a nedôvera, že ma zase podvedie. V duchu som sa modlila aby mi dal Pán silu, vedela som čo mám a musím spraviť, aj napriek radám mojich blízkych aby som mu dala druhú šancu, rozhodla som sa. Bolo to ťažké, ale rozhodla som sa pre Ježiša po druhý krát a nikdy to nebudem ľutovať!!! Pán mi dal zasľúbenie a stojí pri mne. O niekoľko dní som sa presvedčila, že moje rozhodnutie bolo správne. Boh mi na vlastné oči ukázal skutočnú krutú realitu, pravú tvár osoby, o ktorej som si myslela, že ju ľúbim. Tá osoba ani neexistovala – bol to niekto úplne iný. Bolelo to, ale to nieje nič oproti tomu, ako bolí Pána, keď ho odmietame, klameme a špiníme jeho meno my! Boh mi ukázal pravdu na vlastné oči, ale pripravil ma na ňu. Ja som sa mohla tešiť z dobrého rozhodnutia a z nového úžasného priateľstva s Pánom Ježišom. Boh sa za mňa postavil. Najúžasnejším darčekom k mojím 17stim narodeninám bol, keď som sa nechala pokrstiť. Presne v ten deň som spečatila svoju zmluvu s Bohom a narodila som sa druhý krát. Bolo vtedy zamračene a mrholilo. Modlila som sa, aby keď vstúpim do vody, ma Boh pohladil a zasvietil na mňa slniečkom. Keď som stála v rade, bolo zamračené nebo. Očakávala som na Pána. Keď som vchádzala do vody cítila som krásne pohladenie a slnko svietilo práve na mňa. Bolo to tak úžasné… V mojom živote bolo ešte veľa nedoriešených vecí. Piercing v ústach a nose. Spravila som si ho sama ako protest proti mojim rodičom v 15stich rokoch. Prepichla som si aj obočie a pupok. Keď som chodila domov vždy som si ich povyberala aby na to moji rodičia neprišli. Pár krát som na to zabudla a moji rodičia ma prekukli, ale nič mi na to nepovedali. Mysleli si, že tak si to uvedomím a prestanem s tým. V škole to pohoršovalo profesorov a tak sa stále sťažovali aká som výstredná. Rodičia s mojim piercingom nesúhlasili, no ja som bola rebelant a tak som si robila po svojom. Boh to však dal do poriadku. V období keď bol v Košiciach Erich Theis v roku 2000 v športovej hale, posledný deň evanjelizácie ma Boh posilnil aby som si ho vybrala. Spláchla som ho do záchodu a viac som si ho nedala. Nemusela som viac klamať rodičom – bola som slobodná od ďalšieho klamstva. Bolo to pre mňa veľké svedectvo, pretože na týchto veciach mi až príliš záležalo. Bola som na nich závislá a myslela som si, že bez nich to niesom ja a cítila som sa bez nich neprirodzene. Ale určite to prirodzené nebolo: nevidela som ešte žiadne bábätko ako sa narodí s piercingom. Takisto som prestala nosiť reťaze a obojok s ostňami a po určitom čase som si svoje krvavo červené vlasy prefarbila na hnedo. Netvrdím, že tieto veci sú zlé, ani dobré, ale mňa zväzovali a tak museli ísť preč. Druhým dôvodom bolo aj to, že keď som ľuďom hovorila o Bohu smiali sa mi, lebo si mysleli, že srandujem. Vyzerám ako punkáčka a hovorím im o Bohu? Hm… to je na zamyslenie. Tieto veci sa mi páčia aj dnes, ale s tým rozdielom, že na nich nelipnem. Som za srandu, ale mojim poslaním nieje byť potetovaná a popiercingovaná, ale mojim poslaním je hovoriť o Kristovi. Musel mi to ukázať Pán, lebo od ľudí som to nebrala. Mala som dojem, že ma chcú meniť na svoj obraz a na to má právo len Pán. Vďaka Bohu mám to za sebou. Pán v mojom živote koná veľké veci. Strednú školu som skončila a hlásila som sa na vysokú. Na herectvo. Modlila som sa aby mi Pán ukázal svoju vôľu. Po prijímačkách som sa spoliehala, že sa stane Jeho vôľa. A stala sa. Na herectvo ma neprijali. Pán mi však požehnal službu v Skale srdca, kde môžem hrať na Jeho slávu a to je vzácnejšie než študovať herectvo na hocijakej úžasnej škole. Pán ma poslal na starú školu na nadstavbu. Bolo pre mňa veľmi ťažké ísť tam, keď som ako prvá prehlasovala, že keď zmaturujem nikdy viac tam nevkročím. Boh ma pokoril a ja mu za to ďakujem. Nieje to pre mňa ľahké, ale Božia vôľa je to najlepšie pre môj život, tak nemá zmysel sa jej brániť.
Po troch rokoch od môjho obrátenia a Pán v našej rodine učinil zázrak. Tak ako sa píše v Božom Slove: Kde uverí jeden, bude spasený celý jeho dom. Presne to sa udialo v mojej rodine od Silvestra 2000, kedy sa obrátila moja sestrička. Po nej som odovzdala svoj život Bohu ja, potom neskôr moja mamička a po mojej mamke aj ocko. Boh sa priznal a som mu za to nesmierne vďačná.
Pán začal otvárať dvere aj ku mojej bývalej partii a my sme mohli spraviť evanjelizačný koncert v jednom z punkových podnikov v Košiciach, ktorý len tak mimochodom asi dva mesiace na to zavreli. Pán otvára srdcia mojich priateľov a dáva mi príležitosť hovoriť do ich životov. Teraz je to však inak ako to bolo tesne po mojom obrátení. Dnes totiž viem, že nebudú ťahať oni mňa do sveta, ale ja ich ku Ježišovi
Dnes je to uz 9 rokov co som kresťanka a ani na chvíľu som neoľutovala, že som svoj život dala Kristovi. Je to to najlepšie rozhodnutie môjho života.
Tinka Hyllova, v Košiciach v januari 2009
Kategorie:
Zobrazeno 23293x