Od malička som veriaci. Vyrastal som v dobrej katolíckej rodine a na detstvo mám samé dobré spomienky. Po príchode na strednú školu som si v konfrontácii so spolužiakmi začal vytvárať svoj vlastný názor na Boha, už mi nestačilo len to, čo som prijal ako dieťa. Našťastie som sa dostal do triedy, kde som objavil kamarátov, ktorý boli hlboko veriaci a nebáli sa dať to navonok aj počas totality. Po páde komunizmu, sme vytvorili spoločenstvo, alebo skôr diskusný krúžok, kde sme sa modlili a preberali svoje názory na Boha. Tam som sa rozhodol, že budem v Boha veriť aj ja osobne, na vlastnú zodpovednosť. Bol som na toto svoje rozhodnutie hrdý a neuvedomoval som si, aká je moja viera slabá. Ja som len povedal Bohu: Súhlasím s tým, že existuješ. Je to v poriadku, že si; a teším sa na ďalšiu spoluprácu. Zahĺbil som sa do štúdia dôkazov Boha, obľuboval som diskusie o rôznych problémoch v Cirkvi, počas ktorých som ju obhajoval a v modlitbe som si s Bohom tykal. Myslel som si, že som dosiahol duchovnú zrelosť. Začalo ma ale zarážať, že som trochu iný, ako moji kamaráti. Išli sme po meste a oni len tak navrhli: "Poďme sa pomodliť do kostola." Alebo čítali Božie slovo, aj keď to som už mal prečítané (Nový Zákon) a podľa mňa bolo treba študovať "teologickejšie" knihy. Najviac som nechápal, ako sa tak dlho vydržia modliť a hlavne prečo, keď to nie je prikázané. Začalo ma to trápiť a tak som znovu čítal Nový Zákon a nachádzal v ňom veci, ktoré len zväčšovali môj nepokoj. Slová o láske, odpustení, dokonalosti, obetovaní sa... Veľmi som sa trápil, lebo Kristus povedal: "Milujte sa, ako som ja miloval vás", alebo pre slovo z prvého Jánovho listu: "Kto nemiluje, zostáva v smrti." A ja som nechcel zostať v smrti. A tak som sa snažil začať "plniť" toto nové prikázanie a milovať všetkých ľudí. Ale nech som robil, čo som robil, nedokázal som to tak, ako som si predstavoval, že by to malo byť. Navyše som si uvedomil, že ja nemilujem Boha. Verím mu, uznávam ho, poslúcham ho, som mu vďačný, je pre mňa autoritou, ale taký oheň lásky aký som videl napríklad vo filmoch zo života svätých som nechápal. Bol som z toho nešťastný. Veď ako môžem byť spasený, keď Boh je láska a ja žiadnu necítim? Zveril som sa s tým svojim priateľom na strednej škole a jeden z nich mi dobre poradil. Povedal mi: "Modli sa za to, aby si Boha miloval." Mňa predtým takéto niečo vôbec nenapadlo. Pekne z toho vidno aká bola moja viera. Taká "viera neviera". O všetko som sa snažil sám. Ale túto radu som prijal a každý večer som sa počas osobnej modlitby modlil za Božiu lásku a časom som sa upokojil. Spoľahol som sa na Pána a vlastne som mu vyznal, že ja sám si s tým nedokážem pomôcť, že chcem aby zasiahol on, aj keď vtedy by som to tak nepovedal. A Pán sa postaral. Dostal som sa na duchovné cvičenia do Trebišova, kde bolo všetko iné ako vo svete v ktorom som žil ja. Tam som mal čas zastaviť sa a Boh začal konať. Zrazu som cítil jeho dotyk, slovo ktoré som počul počas prednášok ma oslovovalo, nie ako kázne, ktoré som predtým iba hodnotil. Toto zasahovalo. Tam som prežil Božiu prítomnosť tak intenzívne a v takej miere, že keď sme boli vyzvaný, aby sme odovzdali svoj život Ježišovi a vyznali ho za svojho Pána a Spasiteľa, bez váhania som to urobil. Ja som už poznal svojho Boha a dôveroval som mu. V ten deň sme pokračovali v ďalšom programe, prežíval som radosť z Božej prítomnosti, šťastie z každej sekundy modlitby a chvály. Vychutnával som túto novú skúsenosť s Bohom. S Bohom, ktorý ma tak veľmi miluje. Na večer nám povedali: "Dnes ste prijali Ježiša a zajtra dostanete dary Ducha Svätého." Tak som po prvý krát počul o charizmách a o tom, že je to niečo reálne a nielen druhý list Korinťanom. Večer som ležal na posteli a rozhodoval som sa. Pretože som mal obavy z toho, či to Boh chce, aby som prijal tieto dary. Veľmi som túžil plniť Božiu vôľu a v tej chvíli nezáležalo na ničom inom, len na tom, čo chce Pán. V tom som sa zarazil a uvedomil som si, že takto som ešte nikdy v živote nerozmýšľal. Vždy, keď som stál pred nejakým rozhodnutím, napríklad výber vysokej školy, tak som sa síce modlil: "Pane nech sa deje tvoja vôľa", ale veľmi potichu, mysliac si, keď Boh chce niečo iné ako ja, nech si to nejako zariadi, aby som šiel tou správnou cestou. Teraz som uvažoval ako niekto úplne cudzí. Navonok som bol ten istý Kamil, ale došlo k zmene zmýšľania. Uvedomil som si, že som sa skutočne obrátil a odteraz som Kristov. A začal som Pána chváliť, lebo som videl, aký veľký zázrak uskutočnil v mojom živote. Staré sa pominulo a nastalo nové, zomrel starý človek a narodil sa nový. A už som sa nebál, lebo som vedel, že môj Boh je so mnou. Na druhý deň sa skutočne na mňa vylial Duch Svätý a ja som zakúsil to, čo apoštoli na Turíce, dostal som plnosť darov, prežil, že môj Boh je osobný Boh, ktorý myslí práve na mňa a je štedrý vo svojej láske, ako sa píše v Jánovom evanjeliu: "On nedáva Ducha podľa miery." V ten deň som prežil svoju spásu. To, že sa ma Boh ujal takého aký som a už nič ma nemôže odlúčiť od jeho lásky. Domov som sa vrátil šťastný a túžil ďalej rásť. Dostal som sa na kurz Filip, kde som si túto radostnú skúsenosť s Pánom zopakoval. Božie slovo začalo byť pre mňa živé. Moja modlitba bola radostná a nerátal som ju na minúty. Moje srdce bolo ochotné, ako spieva žalmista a Pán ma naplnil radosťou. Začal som milovať Boha zo všetkých síl. Vtedy som si uvedomil, že takto to muselo byť. Že môj pokus zmocniť sa Boha bol zbytočný. Že nie ja jeho, ale on si vyvolil mňa a vypočul moje modlitby. Že ja som ho nebol schopný milovať, pokiaľ som nezažil, že on miluje mňa. Až vtedy som pochopil čo hovorí sv. Ján: "My milujeme, lebo on miloval nás." A už som viac nechcel byť neužitočným sluhom. Pán postupne menil moje srdce a povolával ma do služby. Byť kresťanom bolo zrazu také ľahké. Už žiadne príkazy, ale ja sám som chcel robiť to, čo chcel odo mňa Boh. A tešil som sa, keď som toto prisľúbenie objavil aj v Božom slove. Ak ma niečo trápilo, tak to, že okolo seba som videl obrovské množstvo ľudí, ktorý boli v podobnej situácii ako ja pred obrátením. Boli to dobrý kresťania, ktorý žili blízko Boha, pravidelne som ich stretal v kostole, ale videl som v ich očiach, že ešte nezakúsili Božiu lásku. Túžil som dať každému z nich kúsok zo seba, aby mohli žiť tiež s Kristom život v plnosti a aby našli radosť, ktorú im nik nevezme. Boh, keď si ma takto pripravil, ma pozval na kurz Pavol. Kurz určený pre formáciu evanjelizátorov. Nešiel som naň so žiadnymi veľkými očakávaniami. Myslel som, že to najkrajšie už mám za sebou, že už to bude stále len to isté. Ale Boh ma opäť prekvapil a ja som prežil najkrajších štrnásť dní svojho života a pochopil, že Boh je nekonečný, že z neho môžem čerpať koľko chcem, že on má pre mňa vždy niečo nové. A naučil som sa hlásať evanjelium. Musím sa priznať, že som bol veľmi prekvapený, keď som videl, aké môže byť Božie slovo účinné. Odvtedy pracujem zo svojimi bratmi a sestrami v Kristu na projekte KEKAKO a prežívam veľkú radosť, lebo Pán nás požehnáva a dáva ovocie. Ďakujem Bohu, že nám dovolil, aby sme boli spolutvorcami Božie kráľovstva, že nechce, aby sme boli pasívni, ale že nás vyzýva: "Vy im dajte jesť", aj keď by to mohol zvládnuť aj bez nás. Že môžeme napríklad ísť do rôznych farností a urobiť tam kurz Filip pre ľudí, ktorý nemajú čas, alebo prostriedky, aby išli do nejakého Trebišova. Že vidím, ako prichádzajú mnohé vnútorné uzdravenia, radosť a Božia láska, vlažný sa menia na zapálených, zranení sa vracajú do kostola a znova pristupujú k sviatostiam, alebo sa začínajú na ich prijatie pripravovať. Ďakujem Bohu a môžem len povedať: "Veľké veci urobil so mnou Pán a mám z toho radosť" On ma skutočne vyzdvihol k sebe a dal mi hodnotu Božieho dieťaťa. Nič z toho, čo mi dal, som si nezaslúžil, všetko som dostal zadarmo, o nič som nemusel bojovať. Stačilo sa len otvoriť a on prišiel ako Láska, ako štedrý otec. ALELUJA! Kamil Drobný, kamil@kekako.sk