Som novoobrátený kresťan už asi dva roky. Počas týchto rokov som prežila z duchovného hľadiska toľko neuveriteľných Božích zásahov, že je ťažko ich popísať do jedného svedectva. Mnohé z nich sú také, že ak by som ich tu popísala,  ľahko by si niekto pomyslel “to sa deje len určitým ľuďom,  mne by sa to nestalo”. A v tom to práve je - sme naučení obmedzovať Boha len na naučené schémy, ktoré nám niekto počas nášho života odovzdal v rôznych kázaniach alebo knihách. Ja osobne som ešte v mladom veku získala obraz Boha, ktorý je: ďaleko odo mňa, dáva mi predpisy v Biblii, ktoré musím dodržiavať, dôsledne si zapisuje všetky moje hriechy a na konci života mi predloží celkové vyúčtovanie, žiaľ všetko vidí a počuje - takže čokoľvek by som robila zlé, za čo sa aj hanbím a dostatočne to neoľutujem - smola - raz  to po mojej smrti asi bude premietané na nejakom veľkom plátne, kde sa ostatní na tom budú “zabávať”. Tak toto BOLA moja predstava o Bohu. Ako si s poradím s Jeho prikázaniami, to už bolo na mne. Samozrejme som vedela, že je potrebné učiniť pokánie, resp. ísť na spoveď, ale občas som si ani sama nevedela odpovedať “bolo to dostatočné na to aby sa ten hriech zmazal? “  Dodržiavanie Božích zákonov v takej miere akej ich opisuje Pán Ježiš ďalej v Evanjeliách mi prišlo absolútne nemožné. Síce som vedela, že asi žili nejakí ľudia, ktorí sa hrdinsky postili, žili v horách, odriekali si svetské radosti a teda mali možnosť občas sa rozprávať s Pánom Ježišom, alebo konali rôzne zázraky a podobne. Takýto život tzv. “svätosti” mi prišiel vždy uletený a nereálny. Uzavrela  som to asi tak, že Boh si pár ľudí takto stvoril, možno “pre seba”. Nakoniec mi to všetko prišlo tak neosobné a studené, že som sa od viery v Boha proste odpojila a začala som žiť svoj život podľa “svojich pravidiel”. V Cirkvi som síce mala pár kamarátov, ale tých som si našla aj “vo svete”. A potom - všimla som si že paradoxne mnohí veriaci sú omnoho smutnejší, pochmúrni, pôsobia utrápeným a ospalým dojmom - pričom ľudia zo sveta sú veselší, zábavní a vyzerali aj omnoho štastnejšie.

Po dvanástich rokoch “mimo Boha” ma však jeden zdravotný problém, ktorý ma nesmierne trápil a nikto mi s ním nevedel pomôcť, priviedol o úplného zúfalstva, takže som nakoniec začala uvažovať o Bohu. Pamätala som si niečo také, že Boh je aj dobrotivý a keď ho človek bude bez prestania o niečo prosiť, tak je tu šanca, že bude vypočutý. Keďže všetky moje svetské riešenia v tomto prípade zlyhali, rozhodla som sa skúsiť to. Vybrala som sa na tzv. generálnu spoveď a kňaz mi uložil pokutu - denne čítať Sväté Písmo. Doma som teda pohľadala Bibliu a začala som si ju čítať. Hneď na začiatku som si však povedala, že tentokrát ju prečítam celú, za každú cenu. To sa mi aj po niekoľkých mesiacoch podarilo.

Počas  čítania Písma sa niečo v mojom vnútri začalo meniť. Odrazu som jasne pocítila vnútorné duchovné vedenie a začali sa “diať veci. K určitým veciam a návykom som získala odpor - napr. popíjanie alkoholu, prázdne diskusie ..., naopak niektoré veci napr. Knihy, filmy a weby ma začali zaujímať. Občas som počula vnútorné “vnuknutia”, ktoré ma navigovali k správnym rozhodnutiam. Je toho veľmi veľa a nebudem písať všetky tieto nadprirodzené zásahy, v každom prípade sa môj život veľmi zmenil. Nesmierne ma zasiahli rôzne svedectvá kresťanov, ktoré som našla na youtube.com. (Sid Roth) V tejto sérii si do štúdia pozvali vždy niekoho, kto podal osobné svedectvo obrátenia, pričom často boli opisované aj o “stretnutia” s Pánom Ježišom, alebo rôzne charizmy - uzdravenie, dar poznania a podobne. Pri svedectvách stretnutí s Pánom Ježišom ma zaujalo, aký je Pán nesmierne osobný a “živý”. Jeho odkazy boli vždy veľmi konkrétne a povzbudzujúce, nabádali k väčšej dôvere. Niekoľkokrát spomenul aj to, že ho trápi ako málo ľudí s ním chce mať osobný vzťah na úrovni priateľstva. To ma dosť šokovalo. Čo si mám pod tým predstaviť? “Hmm to budú zas asi nejakí jeho “vyvolení””, pomyslela som si. Potom som však našla svedectvo jednej Američanky, ktorá mala duchovné stretnutia s Pánom Ježišom takmer každý deň a občas opisovala ako s Pánom Ježišom tancuje. Tancovanie s Bohom (!) mi prišlo absolútne absurdné.  V jednom zjavení sa jej Pán posťažoval, že takýmto osobným spôsobom by sa rád priblížil ku každej duši, ale duše to neprijímajú - buď o to sami nemajú záujem, alebo keď pocítia jeho osobný dotyk tak sa zľaknú a odoženú Ho. Vtedy som pocítila v srdci ľútosť a mala som v záblesku pocit, že rozumiem tomu čo povedal. Začala som si uvedomovať, že Pán Ježiš je síce Svätý, je Stvoriteľ, je Najmocnejší ale na druhej strane sa osobne znižuje k úplne každému a chce byť aj Priateľ duše. Má pocity a emócie, cíti bolesť pri strate zatratenej duše, radosť pri duši o Ňom rozjíma atď. Odrazu som to pochopila: samotné Božie príkazy nie je v čisto ľudských silách splniť na 100%. Preto sa to javí tak ťažké až nemožné. Iste sú veriaci, ktorí majú veľmi silnú vôľu a aj vďaka pôsobeniu Ducha Svätého sa im darí nejakým podielom plniť  Božie prikázania. Niektorí sa pokúšajú plniť prikázania, lebo vedia že existuje aj Boží súd, preto sa zo strachu maximálne snažia, aby sa vyhli zatrateniu. Je tu však jedna a to tá najideálnejšia cesta - ZAMILOVAŤ SA DO JEŽIŠA a plniť Božie prikázania z motivácie lásky k Nemu.  Premýšľala som ako sa môžem viac priblížiť k Pánovi Ježišovi. Duch Svätý mi pomaly ukazoval,  že môj spôsob modlitby je pomýlený. Vo väčšine prípadov išlo len o mechanické odriekanie, moje rôzne “žalospevy”, sťažnosti a vnútorné náreky, resp. siahodlhé monológy - akoby Pán “nevedel” čo sa deje. Tiež som videla, že mám veľmi detinský postoj typu - Bože prosím daj mi to a daj mi tamto... Raz som pri týchto mojich nárekoch dokonca počula vo svojom vnútri: “Prečo sa mračíš?”.....spoznala som v duchu, že Boh nie je pochmúrny, ani nežiada aby som všetky modlitby konala s utrápeným výrazom. V inom momente som si tiež vyčlenila čas na modlitbu, mechanicky som niečo odriekala, pritom som bola čoraz viac duchom neprítomná, som zrazu vnútorne počula : “Páčilo by sa ti, keby sa s tebou niekto takto rozprával?”. Prekvapene som zastavila myšlienky... Cítila som, že Duch Svätý mi stále viac naznačuje, že vnímam Boha príliš pochmúrne ako nejakú mŕtvu povinnosť. Pritom správny postoj má byť radostný a úplne prirodzený. Ako keď sa dieťa rozbehne  k otcovi a začne okolo neho veselo poskakovať. Pochopila som, prečo Ježiš zdôrazňoval, že k dosiahnutiu Božieho kráľovstva musím byť ako dieťa. Radosť a prirodzenosť je silným svedectvom aj smerom “do sveta”, preto diabol je schopný urobiť čokoľvek, aby ju kresťanovi odobral. Prostredníctvom jedného brata som dostala poznanie, že pochmúrnosť, skleslosť alebo zúfalosť sú dokonca výsledkom pýchy. To ma nesmierne zasiahlo a pochopila som, že je to pravda. Totiž bez úplného spoľahnutia sa na Boha a dôvery v Neho nie je možné sa radovať a byť veselým kresťanom. Keď som skleslá a stále uľútostená, vlastne vo svojom vnútri preberám svoje sklamania nad tým, že veci sa nevyvíjajú tak ako som si predstavovala, alebo si vymýšľam ako sa vyvinú - a to je v postate moja svojvôľa a pýcha! Ak prepadám zúfaniu, tak tým v podstate hovorím Bohu, že jeho plán má asi nejaké chyby, resp. že asi niečo “zabudol”, teda pripomínam Mu, ako by sa podľa mňa mala vyvíjať nejaká situácia.   Rozhodla som sa úplne zmeniť modlitebný život. Ráno keď sa zobudím hneď premýšlam o Pánovi Ježišovi, usmejem sa na Neho - aj keď sa mi nechce. Snažím sa nastaviť vnútorný sluch. Aj keď nič “nepočujem” netrápim sa. Poprosím Ho, aby ma chránil celý deň od zlého. Cez deň si spomeniem na Neho a predstavím si, že ma sleduje láskavým pohľadom. Keď sa modlím, poprosím Ho aby mi pomohol neodriekať modlitbu bezducho. Potom sa už modlím tak ako viem, a netrápim sa ak je to úbohé. Pán pozná moju slabosť. Ak je to možné a som sama, rozjímam o Ježišovi. Cítim, že sa nemusím báť a môžem si predstavovať rôzne nebeské scenáre - jazda s Pánom v koči so záprahom v zasneženej krajine, večera na pláži, zabalenie sa do Jeho plášťa... Ak si chcem pustiť hudbu - pustím si “náhodný výber” a sledujem kam ma Duch výberom piesní vedie. Ak ma niečo trápi - poprosím o radu a vyberiem si náhodný biblický verš (https://dailyverses.net/sk/nahodny-biblicky-vers/niv/kat). Takmer vždy dostanem jasné nasmerovanie alebo priamu odpoveď. Jasne cítim, že Pán ma k sebe priťahuje čoraz väčšou láskou, pričom jeho láska nie je v žiadnom prípade vlažná ani neosobná ako som sa mylne domnievala. Je to láska opisovaná v Piesni piesní. Kniha Biblie, ktorej som nikdy celkom nerozumela prečo tam vlastne je zaradená. Táto Pieseň je však veľmi podstatná, lebo ukazuje tú najlepšiu cestu. Cestu odvahy uveriť, že by človek mohol byť takto bláznivo milovaný Pánom Ježišom a zároveň takto bláznivo milovať Jeho. Túto pravdu mi Pán potvrdil aj pri jednom vnútornom zjavení, kedy som si po jednom vyčerpávajúcom dni ľahla do postele a nebola som schopná už žiadnej modlitby. Zrazu som “uvidela” pred sebou obrovskú kyticu ruží, za ktorou som videla obrysy Pána Ježiša. Ten obraz ma tak šokoval, že som žiaľ stihla počuť už len “Neboj sa!” a “utiekla som” ( verte mi že to dodnes ľutujem :-)) Pánova láska je neuveriteľná, absolútne nepopísateľná akýmikoľvek slovami. Ja som ešte len na začiatku “zamilovania sa” a už teraz viem, že každý krok bližšie k Nemu je ako prežívať nebo na zemi. Lebo nakoniec aj nebo je len preto nebom, lebo je to miesto Jeho prítomnosti...