Začiatok začiatku
... V 15 rokoch mi umrela kamarátka na leukémiu a ja som na tom zostala psychicky veľmi zle. Začali sa prejavovať panické návaly strachu. Neviem či to niekto z Vás pozná... prešlo to, ale vracalo sa to každý rok v zime. Strašne som schudla, aj 5 dní som nič nejedla, triasla sa...
Ako
sa hovorí, každý začiatok je ťažký. Mám 27 rokov. Narodila som sa v kresťanskej
rodine, čo znamená, že som ako dieťa musela povinne vo sviatky a v nedeľu
chodiť na omšu. Pripadalo mi to nudné, pretože som musela. Moji starí rodičia sú
silno veriaci. Ja som začala vieru chápať ako štvrtáčka na základnej škole keď
som pravidelne začala sama od seba chodiť do kostola. Robila som si 9 prvých
piatkov keď sa mi stal úraz, kde som prežila klinickú smrť. Ocitla som sa v
nemocnici kde so mnou ležala aj jedna rehoľná sestra. Starala sa o mňa,
rozprávala mi o Ježišovi a bola veľmi láskavá. Vtedy som jej rozprávala, že pri
nehode som neumrela preto, lebo som 9 prvých piatkov nemala ukončených, čo
znamená, že človek neumrie bez svätej spovede a bez toho aby nebol na smrť
pripravený. Ona sa len láskavo usmievala. Časom som na Pána zabúdala, začala
som chodiť na strednú školu, diskotéky, alkohol cigarety.
V
15 rokoch mi umrela kamarátka na leukémiu a ja
som na tom zostala psychicky veľmi zle. Začali sa prejavovať panické
návaly strachu. Neviem či to niekto z Vás pozná... prešlo to, ale vracalo sa to
každý rok v zime. Strašne som schudla, aj 5 dní som nič nejedla, triasla
sa. Začala som s mamkou chodiť do kostola, ale len preto, že som chcela
zachrániť seba, myslela som len na seba a nie na Ježiša. Všetko prešlo...
Odišla som pracovať do zahraničia kde som na všetko zabudla... Taliansko,
Anglicko, Rakúsko a teraz Nemecko. Môj brat bol neveriaci až kým sa jedného dňa
nezoznámil cez teletext-arénu s jednou silno veriacou a silno zrakovo
postihnutou ženou. Dala mu pár modlitieb, ruženec a pod.
Jedného
dňa mi napísal sms: “Sestrička zistil som, že Pán ma miluje, neviem to opísať
príď domov!“ Tak som prišla...medzitým sa ale začal modliť za mňa aj za
moju sestru, za očistenie našich duší. Sestra z ničoho nič začala dostávať
panické návaly strachu a keď som prišla domov začalo sa to znovu so mnou. Vtedy
som ale nevedela čo to je. Moje telo sa očisťovalo. Brat ma vzal do kostola
na spoveď lebo môj synovec šiel na prvé sväté prijímanie. Vošla som dnu a
začali mi padať slzy, náramný plač a ja som sa vôbec nehanbila. Po spovedi
som vyšla von a cítila som sa ako neprítomná. Panické návaly ale ďalej
pretrvávali, ja som sa trápila a bála, nervozita a triaška tela neprestávali,
tlmila som to alkoholom, ale ráno to tu bolo zas. Mala som strach zo strachu.
Cez internet som sa dala do skupiny Coram publico, je to modlitebná skupina,
všetci sa za mňa modlili...aj ja.. sú strašne super.. až naraz začalo všetko
ustávať. Začala som sa cítiť lepšie. Pochopila som, že to zlo čo som mala v
sebe pochádza od diabla a len BOH je silnejší ako zlo a zlo je silnejšie ako
človek. V ťažkých chvíľach som si predstavila diabla a vysmiala som sa mu v
duchu a hneď privolala Pána na pomoc nejakou modlitbou... Pomáhalo... Nesmieme
sa báť. Pán je s nami, pomôže nám lebo nás nesmierne miluje. Dôverujte mu a
budete spasení. Ja mu ďakujem, že mi pomohol. Tých strašných 5 mesiacov krízy a
strachu už nechcem nikdy prežiť a neprajem to nikdy nikomu na svete. Pane stoj
pri mne, aj pri tých čo Ťa potrebujú.
Lubka
Tencerova, Biberach – Nemecko, október 2004
Kategorie:
Zobrazeno 19091x