Bol som pokrstený ako dieťa v Rímsko-katolíckej Cirkvi, avšak vzhľadom na okolnosti, ktoré vládli v našej rodine som nebol vychovávaný vo viere. Maximálne trochu ako malé dieťa som sa od starého otca dozvedel základy, ale keď mi starký zomrel, tak už som o viere nepočul.

Keď som bol na gymnáziu, bola to doba keď akurát bola tzv. „Nežná revolúcia“ a k nám začalo prúdiť viac informácií aj o tom, že existuje nejaké to duchovno a život mimo Zemi.

Dozvedel som sa, že v mojom rodnom mestečku sa akurát prezentujú kvalitné prednášky na témy proroctiev z Biblie – proroctvá okamžite vzbudili moju pozornosť a ja som hneď, asi na druhý deň utekal na prednášky. Prednášal vysoko postavený kazateľ jednej protestantskej cirkvi (to som vtedy nevedel a ani som to neriešil) a zaujala ma prednáška zo starozákonnej knihy Daniel. Následne, v náväznosti na to sa prednášalo zo Zjavenia sv. Jána – z Apokalypsy.

Keď som videl, ako sa Biblia sama sebou pekne vysvetľuje, ako sa proroctvá napĺňajú, nemal som problém prijať systém Sola Scriptura („Pouze Písmo – Bible - je plnohodnotným zjevením Boží pravdy“ pozn. redakce) za svoj. Tu mi protestanti ukázali aj na to, že v Biblii sa píše o dodržiavaní iného dna a že Katolícka Cirkev preložila svätenie tohto dna na nedeľu a už som bez váhania uveril aj v to, že pápež je spomínaný „Malý roh“ z Danielovho proroctva a vlastne antikrist. Bol som veľmi dlho nasiaknutý nenávisťou voči katolíkom. Mohol za to aj fakt, že som veril v to, že protestanti majú prorokyňu a spolu s nimi som ju kládol na jednu rovinu s Bibliou. Hovorila neskutočné veci o pápežoch – každý cez ňu musel znenávidieť celú Katolícku Cirkev. Tiež ma to doviedlo k neúcte voči svätým a k panne Márii, ktorú som mal len za obyčajnú ženu, ktorá je mŕtva a pokladal som za hlupákov všetkých, ktorý sa k nej modlili. Samozrejme, ako protestant som bol aktívny a mal som najmä dobrú znalosť Biblie.

Takto to šlo niekoľko rokov, bol som aktívny spolupracovník aj ich humanitárnej nadácie, priviedol som k nim pár ľudí a bol som spokojný. Po rokoch mi stereotyp začal pripadať fádny a zdalo sa mi, že mi to už nič nedáva. Kázne boli niekedy lepšie, niekedy horšie a raz za štvrťroka sme mali „pamiatku večere Pánovej“ – umývanie nôh a vypitie muštu a zjedenie nekvaseného chleba ako zvestovanie smrti Pánovej. To bolo všetko a niekde vnútri som cítil, že je to málo.

Raz som sa chcel stretnúť s jedným bývalým protestantom – mojím kamarátom, lebo som vedel, že sa stal z neho katolík a zaujímal ma dôvod toho, že ako mohol takú vec spraviť. Bavili sme sa tak o všeličom a ja som ani mojej drahej nič nepovedal, ale nalomil ma text Jána 6. kapitoly. Ja som ho poznal už aj predtým, ale teraz som vďaka Duchu Svätému dostal istotu bez pochýb, že tu sa naozaj píše o skutočnom Pánovom Tele a Krvi – o Eucharistii. A hneď som začal pracovať na návrate do mojej materskej Cirkvi. Mal som ešte kopec nevyjasnených vecí, ale Boh mi poslal do cesty aj vynikajúceho kňaza a to boli už len maličkosti. Arcibiskup schválil môj návrat do Cirkvi, mal som umožnenú predom aj generálnu spoveď a deň môjho prvého svätého prijímania – bol veľmi šťastným dňom. Prerozprával som tento môj zážitok aj pred kostolom a vyznal som Nicejsko-Carihradské vyznanie viery a bol som prijatý do Cirkvy S pozdravom ,